Nie je vám zvláštne ,že náš každodenný život je ,až tak monotónny a nezáživný ,že už
nemáme chuť ani sa učiť,ani ísť von.Sme zavalení množstvom úloh,projektov,učením.Svoj čas
častokrát nevieme rozložiť ,a to práve preto ,lebo žijeme zo dňa na deň.Neplánujeme si vec,
nestanovujeme si ciele.Nevedieme si denník.
V tom hluku každodenného života nepočujeme ani vlastné svedomie a myšlienky.Ako sa máme teda nechať vieš svedomím ,keď ho ani
nepočujeme?Častokrát sa hnevám,keď máme doma zapnuté rádio na nejakej konverčnej stanici.Každý sa totiž ticha bojí.
Dävať mesicov sme plávali v tichu v maminom brušku.Niekedy sa k nám aj prihovárala svojím jemným hlasom.Dnes,
keď už sme ,,veľký" mamu nepočúvame a to aj vtedy ,keď nám chce dobre.Mama však nenahradí naše svedomie a ani ticho ,ktoré sa
zo sveta stráca.
Určite nie je dobré mať tichú domácnosť ,ale aj ona má svoj význam a zmysel.Vtedy si naši rodičia usporiadávajú
myšlienky a aj tak nakoniec dospejú k záveru ,že sa veľmi milujú.A práve toto dnešným rodinám chýba ticho,pokora,obeta,porozumenie.... .
Už v praveku si ľudia zakladali rodiny ,aby neboli osamelý v tom veľkom nepoznanom svete.
Túžili po láske ,ktorá dne už nemá takú hodnotu.Láska nás mení ,a mení aj svet okolo nás.Bez lásky
človek zomrel ,a čo je horšie ako smrť?Láska prekričí hlas dokonalosti.
Nikto nie je dokonalý.Mali by sme si odpúšťať ,lebo slová majú moc meniť svet.Naplňmme
svet láskou ,lebo ak ho ďalej budeme plniť len zlom, svet sa prepadne a my spolu s ním.
,, Čo urobíme potom? "